Zivotopis (missing title)
Bolo to 10. marca 2005 v Košiciach. Za nemocničnými oknami práve začínali kvitnúť púpavy, deň sa čoraz viac predlžoval a na svet sa vynorila vysmiata tmavooká kôpka šťastia. Rodičia sa nevedeli dohodnúť na mene ich nového výtvoru, a tak došlo ku kompromisu: “Pavol Alexander Komloš”. Bol som druhý v poradí a moja sestra sa už nevedela dočkať.
Už ako bábo ma rodičia brali po svete. Navštívili sme Ameriku, Mexiko, Turecko, Egypt a Malorku ešte predtým ako som dokázal čítať a dokonca som sa skôr naučil aj plávať. O necelé dva roky sa rodičia rozhodli, že nás doma nie je dosť, a tak sa zrodil druhý kompromis v našej rodine: “Oliver Sebastián Komloš”.
V škôlke sme sa deň čo deň šantili a vychovávateľky mali pre nás večne pripravený program. Jedného dňa som videl, že sa niekoľko detí motalo okolo plotu, tak som sa musel ísť pozrieť, čo sa deje. Na druhej strane bola milá paní, ktorá rozdávala cukríky, tak sme si všetci s radosťou jeden vzali. Ale bola to pasca! Tá milá paní bola kamarátka vychovávateliek a celé poobedie nás poučovali, že nesmieme brať veci od cudzích ľudí.
Keď prišieľ čas ísť do školy, nevedel som čo ma čaká. Ale asi som to robil správne, lebo ma všetky učiteľky chválili, že som veľmi múdry. Najmä učiteľka matematiky rodičom hovorila, že mám talent na matematiku a mal by som ho rozvýjať. No môj malý mozoček mal iné plány. Radšej než sa učiť som sa večne napchával a hral na konzolách a počítači s bratom.
Na konci siedmeho ročníka naplánovala triedna učiteľka výlet do Prahy, na ktorý sa všetci sa nesmierne tešili. Ale ja, fiškus, som tom čase objavil nové hobby - skateboardovanie. Rodičia mi po dlhom dobiedzaní konečne kúpili skateboard a ja som sa s bratom pustil do ulíc. Nie po dlhom čase som sa ako úplný amatér pokúsil o trik. Skateboard mi spod nôh vyletel a v tom momento som vedel že mi je amen. Naštiepil som si kosť dostatočne na to, aby som si nechal újsť dlho očakávaný výlet, ktorý mi dodnes kamaráti spomínajú.
V ôsmom ročníku, keď sa blížil monitor, som si začal uvedomovať, že život nie je len o jedle a hrách, ale aj o vedomostiach a ľuďoch. Bolo to asi kvôli tomu, že mi horelo pod zadkom, lebo som už nemohol bez snahy dostávať samé jednotky. Ale každopádne mi to pomohlo sa vrátiť na správnu cestu. Začal som si zlepšovať známky, vyhrávať olympiády a aj som schudol. V tomto čase som začal rozvíjať aj svoju záľubu prírodných vied.
V druhej polovici deviateho ročníka, keď sme už posielali prihlášky na stredné školy si nejaký chlapík v Číne pochutnával na netopierovi a odvtedy museli všetci zostať doma, aby nepomreli.